Čakárenské čítanie v očakávaní

Jedného pekného dňa som šla na orálny glukózový tolerančný test pre tehotné (na čo môj manžel reagoval prostým "Hehe, orálny!" v duchu Beavis and Butthead, hoci má 35... áno, prekvapuje ma aj po ôsmich rokoch manželstva) a túto dlhú chvíľu som si krátila knihou, keď tu zrazu presne v duchu Jungovej synchronicity čítam odsek o Jungovej synchronicite asi týždeň po tom, čo  sa o nej objavil článok v Marianne. Ale nie o tom som chcela. Myslím na to, že ma v tej knihe zaujímajú iné pasáže ako pred rokmi, keď som ju čítala prvýkrát a bola som z nej úplne nadšená. Aj teraz sa mi zdá veľmi dobrá a vtipná, ale dnes by som si v nej podčiarkla iné veci (áno, som taký barbar, ze podčiarkujem v knihách a niekedy - ó, knižný bože, odpusť mi!- aj zahnem roh strany! Blasfémia!).

Konkrétne jedna vec mi neschádza z mysle najmä vzhľadom na to, že som začala písať blog - Erica Jong v biografii Henryho Millera píše: "Za slova se neschováš. Co a kdo jsi, vysvítá z každé stránky, ať už předstíráš objektivitu nebo ne. Svlékneš se až do nejvlastnějšího já. Proto je neporozumění něčímu psanému výtvoru tak bolestné. Jde o neporozumění něčímu já." Veľká vlna neporozumenia mi však dúfam nehrozí, keďže jednak tu bude veľa obrázkov a na materskej sa mi určite znížilo IQ :) 

Ešte niečo z mojej obľúbenej knihy, ktorú som teraz opäť prečítala v čakárňach lekárov:

"Zrazu som mal chuť opustiť svoje ja, oslobodiť sa od neho a vidieť veci objektívne. Možno sa mi to podarí po smrti, ale vtedy mi bude to zistenie na prd. Možno preto sa ľudia zbližujú a hľadajú si toho správneho do páru, lebo majú pocit, že ak aj nebudú môcť opustiť svoje ja, ten druhý ho v okamihu najhlbšej dôvery pustí do seba, a to nielen kúskom tela a životnej tekutiny, ale že mu vo vzácnych okamihoch otvorí svoje vedomie. A to bude možno chvíľa, keď síce neuvidí veci objektívne zo všetkých existujúcich uhlov pohľadu, ale aspoň z tých dvoch bodov: zo svojho ja a z ja milovaného človeka, a podobne ako pri videní dvoma očami sa mu odkryje nečakaná perspektíva, o ktorej existencii čosi hmlisto tušil, ale nevedel si ju predstaviť." Nasledujúce dve vety necitujem, chcem totiž veriť, že sa to dá.

A niečo pre mojich slobodných kamarátov a vlastne aj pre môjho manžela:

" ...manželství funguje jen tehdy, když si člověk nechá líbit to, co by si jinak líbit nenechal. Tím, že je drásán, ztrácí sám sebe, svůj egoismus a učí se poznávat boha a svět. Jako každá cesta ke spáse je také cesta manželství tvrdá a nepohodlná."

Posledná ukážka z Polnočného denníka M. E. Matkina a vedľa moja záložka, handmade by myself, papier, koža, kov:

"Tak som presne tam, kde som už bol. Sám, s vedomím toho, že musí niekto alebo niečo prísť, čo ma posunie ďalej a dá môjmu smerovaniu zmysel. Lenže ten okamih stále nenastáva a človek nevie, či bude musieť čakať ešte dva dni alebo rok alebo len márni čas zblbnutý osvietenou afirmáciou: Tiše sedím, nic nedělám, jaro přichází a tráva sama roste."

Btw vraj si máme pripraviť mužské meno, povedali pán doktor pri ultrazvuku v 30. týždni, takže Hugo bude mať bračeka. Veď aj tak odpovedal tatovi na otázku, či chce bračeka alebo sestričku, ale podľa mňa len preto, že slovu sestrička nerozumie a braček sa podobá na darček :)