29. septembra 2013

Čo na fotke nevidno.

Max má už vyše roka a nielenže ho väčšina našich kamarátov (bývalých?) ešte ani nevidela, ale ani spoločnú fotku všetci štyria sme doteraz nemali. Celkovo je chúďa Max málo fotený, oveľa menej ako bol jeho starší brat, ale tak to chodí. Dosť sa však podobajú, takže môžeme neskôr Maxovi ukazovať Hugove fotky z prvého roka a tvrdiť, že je to on :)) Vľavo Max v r.2013, vpravo Hugo v r. 2010.

Večer mi však volal brácho, nech mu pošlem nejakú našu spoločnú foto na jeden projekt, ja že nemáme, on že tak sa odfoťte. Keďže k večeru hlučnosť našich detí, nervy ich rodičov a celková šialenosť graduje, nevhodné svetelné podmienky na fotenie a moju úbohú vizáž nevynímajúc, najbližší možný termín bol na druhý deň doobeda. Aspoň mám dôvod si umyť vlasy :) Ráno sa teda snažím skultivovať seba a zároveň niekde medzi upratovaním miesta fotenia, sprchou, prezliekaním, kŕmením a prebaľovaním organizujem rodinu na fotenie, čo majú všetci celkom na háku, takže stupňujem nátlak, tata frfle, ja mám po nálade, Hugo si odmieta vyzliecť pyžamo, Maxo má dve nové modriny na čele a tečú mu sople... úplna idylka na fotenie. Nejak sa nám nakoniec podarí nahnať sa na kopu a postaviť foťák na policu - cvak-cvak. Na prvých fotkách je v hlavnej úlohe Mario.

Odložíme Maria. Hugo sa hnevá, fňuká a nechce sa fotiť. Cvak-cvak. Neverím, že sa nám podarí vyrobiť foto, kde vyzeráme všetci tiptop, tak dávam jedinú podmienku, že normálne musia vyzerať len dospelí. Kto nemá deti, nevie, aké ťažké je urobiť peknú spoločnú fotku. Ale veď ako sa píše v Spovedi šialenej matky: dokonalá fotografia neexistuje, je to len miestna legenda... Cvak-cvak. Vysmiati ako keksíky alebo ako povedal tata: Cheese classic edition 2013. Tatovi vadí jeho vraj prehnané zubenie, Hugo sa vlastne ani nesmeje, nechápem, ako môže byť na fotke jeho úsmev, musí to byť niektorý z jeho fňukov veľmi podobný úsmevu. Zaujímavé je, že jediný Max sa nesmeje, pričom on sa smeje takmer stále, no akurát v tejto zachytenej milisekunde nie. Dokonalá fografia neexistuje ;)

Hotovo. Spoločná rodinná fotka, zrelá i do albumu:




15. septembra 2013

Tí, čo odchádzajú z Omelas.

Je jedna poviedka, ktorá ma fascinuje už roky. Krásna lyrika s mrazivou pointou. Vždy, keď ju čítam, plačem. Má len pár strán, 40 rokov, aj jednu či dve ceny... vraj je pomerne známa, ja som na ňu natrafila len náhodou, netušiac kto je autor, o čom to je a koľko ma prinúti rozmýšľať o sebe, o svete, o šťastí, o obetiach, o dobre a zle... Žiadna iná poviedka sa mi nevryla tak hlboko do srdca. Občas na ňu myslím bez zjavnej príčiny veľmi intenzívne; jedno občas je teraz.

Ja by som odišla. Myslela som si to pred 15-timi rokmi, keď som ju niekedy na výške čítala prvýkrát a myslím si to i dnes, hoci to, že mám teraz dve malé deti, ma núti skúmať, či by som pre ich dobro predsalen nezostala... Čo si o tom budem myslieť o ďaľších 15-20 rokov?

Aby ste vedeli: Omelas je nádherné, pokojné miesto, plné pôvabu, hojnosti a radosti, kde žijú tisíce inteligentných a šťastných ľudí. Za všetko to šťastie a blahobyt je však určená krutá cena a to bezpodmienečne. Nie je to tajomstvo, každý o tom vie. Ak by to niekto zmenil, šťastie tisícov by skončilo. Dá sa s tým zmieriť? Dá sa prežívať skutočné šťastie, ak viete, že je kruto vykúpené? Je to spravodlivé? Šťastie viacerých na úkor šance na šťastie jedinej bytosti... Mladým v Omelas sa to vždy povie v určitom veku. Niektorí sa vtedy hnevajú, niektorí plačú, chcú vedieť viac, chcú to vidieť, chcú niečo urobiť... časom však prijmú realitu, niektorí chápu, niektorí nie...

A "...z času na čas... muž či žena na deň na dva zmĺkne a potom odíde z domu. Títo ľudia vychádzajú do ulíc a osamelo nimi kráčajú. Kráčajú nimi a opúšťajú mesto cez nádhernú mestskú bránu. Kráčajú ďalej a ďalej cez polia za mestom... a nezastavujú sa. Odchádzajú z Omelas, kráčajú do tmy pred sebou a už sa nevracajú. Miesto, kam kráčajú, si väčšina z nás vie predstaviť ešte ťažšie ako mesto šťastia. Nedokážem ho vôbec opísať. Možno, že vôbec neexistuje. Ale zdá sa, že oni vedia, kam kráčajú, tí, čo odchádzajú z mesta Omelas." 
A čo vy? Odišli by ste z Omelas?

Celá poviedka - Ursula Le Guin: Tí, čo odchádzajú z Omelas - napr tu:
http://files.slobodavockovani.sk/200001483-6698467926/omelas.pdf