Veci, čo ma potešili

V rámci mojej snahy myslieť pozitívne nebude od veci občas si pripomenúť, čo ma v poslednej dobe potešilo. Takže v týchto dňoch je to okrem môjho syna, pekného počasia, hokeja, pár dobrých kusov zo sekáča a prudkého nárastu nákupnej ceny jatočného dobytka na burze, aj:

Dostala som Rachel Ashwell Shabby Chic Interiors na narodky, hurá! 

Dala som na balkón ružové netýkavky a presadila aglaonému (to je tá rastlina, čo mal aj Leon).

Yankee Candle Early Sunrise, mmmmmmm...

Stretla som po sto rokoch, presnejšie po 9-tich, náhodne svojho bývalého a napriek rečiam, čo sa ku mne občas dostali, nie je žiadna troska, darí sa mu a vyzerá v pohode (aj keď si dal ostrihať svoje po pás dlhé vlasy na ježka, tykokos!).

Me Plus One je jedna z tých, čo mi vždy zdvihnú náladu, hoci momentálne sa musím silno premáhať, aby som nechytala nervy, že neuvidím Kasabian na Pohode (v júli totiž možno rodím), lebo to je kapela, ktorú veľmi, ale že veľmi chcem vidieť. Aj som to mala dlho ako zvonenie na mobile.

Začala som s decoupage a patinovaním, rady a deľbu skúseností privítam. Moja dlhoročná šuflíčková skrinka (Ikea) to schytala ako prvá. Paris, mierne prefláknuté, ale nám to neva.

Čakárenské čítanie v očakávaní

Jedného pekného dňa som šla na orálny glukózový tolerančný test pre tehotné (na čo môj manžel reagoval prostým "Hehe, orálny!" v duchu Beavis and Butthead, hoci má 35... áno, prekvapuje ma aj po ôsmich rokoch manželstva) a túto dlhú chvíľu som si krátila knihou, keď tu zrazu presne v duchu Jungovej synchronicity čítam odsek o Jungovej synchronicite asi týždeň po tom, čo  sa o nej objavil článok v Marianne. Ale nie o tom som chcela. Myslím na to, že ma v tej knihe zaujímajú iné pasáže ako pred rokmi, keď som ju čítala prvýkrát a bola som z nej úplne nadšená. Aj teraz sa mi zdá veľmi dobrá a vtipná, ale dnes by som si v nej podčiarkla iné veci (áno, som taký barbar, ze podčiarkujem v knihách a niekedy - ó, knižný bože, odpusť mi!- aj zahnem roh strany! Blasfémia!).

Konkrétne jedna vec mi neschádza z mysle najmä vzhľadom na to, že som začala písať blog - Erica Jong v biografii Henryho Millera píše: "Za slova se neschováš. Co a kdo jsi, vysvítá z každé stránky, ať už předstíráš objektivitu nebo ne. Svlékneš se až do nejvlastnějšího já. Proto je neporozumění něčímu psanému výtvoru tak bolestné. Jde o neporozumění něčímu já." Veľká vlna neporozumenia mi však dúfam nehrozí, keďže jednak tu bude veľa obrázkov a na materskej sa mi určite znížilo IQ :) 

Ešte niečo z mojej obľúbenej knihy, ktorú som teraz opäť prečítala v čakárňach lekárov:

"Zrazu som mal chuť opustiť svoje ja, oslobodiť sa od neho a vidieť veci objektívne. Možno sa mi to podarí po smrti, ale vtedy mi bude to zistenie na prd. Možno preto sa ľudia zbližujú a hľadajú si toho správneho do páru, lebo majú pocit, že ak aj nebudú môcť opustiť svoje ja, ten druhý ho v okamihu najhlbšej dôvery pustí do seba, a to nielen kúskom tela a životnej tekutiny, ale že mu vo vzácnych okamihoch otvorí svoje vedomie. A to bude možno chvíľa, keď síce neuvidí veci objektívne zo všetkých existujúcich uhlov pohľadu, ale aspoň z tých dvoch bodov: zo svojho ja a z ja milovaného človeka, a podobne ako pri videní dvoma očami sa mu odkryje nečakaná perspektíva, o ktorej existencii čosi hmlisto tušil, ale nevedel si ju predstaviť." Nasledujúce dve vety necitujem, chcem totiž veriť, že sa to dá.

A niečo pre mojich slobodných kamarátov a vlastne aj pre môjho manžela:

" ...manželství funguje jen tehdy, když si člověk nechá líbit to, co by si jinak líbit nenechal. Tím, že je drásán, ztrácí sám sebe, svůj egoismus a učí se poznávat boha a svět. Jako každá cesta ke spáse je také cesta manželství tvrdá a nepohodlná."

Posledná ukážka z Polnočného denníka M. E. Matkina a vedľa moja záložka, handmade by myself, papier, koža, kov:

"Tak som presne tam, kde som už bol. Sám, s vedomím toho, že musí niekto alebo niečo prísť, čo ma posunie ďalej a dá môjmu smerovaniu zmysel. Lenže ten okamih stále nenastáva a človek nevie, či bude musieť čakať ešte dva dni alebo rok alebo len márni čas zblbnutý osvietenou afirmáciou: Tiše sedím, nic nedělám, jaro přichází a tráva sama roste."

Btw vraj si máme pripraviť mužské meno, povedali pán doktor pri ultrazvuku v 30. týždni, takže Hugo bude mať bračeka. Veď aj tak odpovedal tatovi na otázku, či chce bračeka alebo sestričku, ale podľa mňa len preto, že slovu sestrička nerozumie a braček sa podobá na darček :)