Jedného pekného dňa som šla na orálny glukózový
tolerančný test pre tehotné (na čo môj manžel reagoval prostým "Hehe,
orálny!" v duchu Beavis and Butthead, hoci má 35... áno, prekvapuje ma aj
po ôsmich rokoch manželstva) a túto dlhú chvíľu som si krátila knihou, keď tu zrazu presne v duchu Jungovej
synchronicity čítam odsek o Jungovej synchronicite asi týždeň po tom, čo sa o nej objavil článok v Marianne. Ale nie
o tom som chcela. Myslím na to, že ma v tej knihe zaujímajú iné pasáže ako pred
rokmi, keď som ju čítala prvýkrát a bola som z nej úplne nadšená. Aj teraz sa
mi zdá veľmi dobrá a vtipná, ale dnes by som si v nej podčiarkla iné veci (áno,
som taký barbar, ze podčiarkujem v knihách a niekedy - ó, knižný bože, odpusť mi!-
aj zahnem roh strany! Blasfémia!).
Konkrétne jedna vec mi neschádza z mysle najmä
vzhľadom na to, že som začala písať blog - Erica Jong v biografii Henryho
Millera píše: "Za slova se neschováš. Co a kdo jsi, vysvítá z každé
stránky, ať už předstíráš objektivitu nebo ne. Svlékneš se až do
nejvlastnějšího já. Proto je neporozumění něčímu psanému výtvoru tak bolestné.
Jde o neporozumění něčímu já." Veľká vlna neporozumenia mi však dúfam
nehrozí, keďže jednak tu bude veľa obrázkov a na materskej sa mi určite znížilo
IQ :)
Ešte niečo z mojej obľúbenej knihy, ktorú som
teraz opäť prečítala v čakárňach lekárov:
"Zrazu som mal chuť opustiť svoje ja,
oslobodiť sa od neho a vidieť veci objektívne. Možno sa mi to podarí po smrti,
ale vtedy mi bude to zistenie na prd. Možno preto sa ľudia zbližujú a hľadajú
si toho správneho do páru, lebo majú pocit, že ak aj nebudú môcť opustiť svoje
ja, ten druhý ho v okamihu najhlbšej dôvery pustí do seba, a to nielen kúskom
tela a životnej tekutiny, ale že mu vo vzácnych okamihoch otvorí svoje vedomie.
A to bude možno chvíľa, keď síce neuvidí veci objektívne zo všetkých
existujúcich uhlov pohľadu, ale aspoň z tých dvoch bodov: zo svojho ja a z ja
milovaného človeka, a podobne ako pri videní dvoma očami sa mu odkryje nečakaná
perspektíva, o ktorej existencii čosi hmlisto tušil, ale nevedel si ju
predstaviť." Nasledujúce dve vety necitujem, chcem totiž
veriť, že sa to dá.
A niečo pre mojich slobodných kamarátov a
vlastne aj pre môjho manžela:
" ...manželství funguje jen tehdy,
když si člověk nechá líbit to, co by si jinak líbit nenechal. Tím, že je
drásán, ztrácí sám sebe, svůj egoismus a učí se poznávat boha a svět. Jako
každá cesta ke spáse je také cesta manželství tvrdá a nepohodlná."
Posledná ukážka z Polnočného denníka M.
E. Matkina a vedľa moja záložka, handmade by myself, papier, koža, kov:
"Tak som presne tam, kde som už bol.
Sám, s vedomím toho, že musí niekto alebo niečo prísť, čo ma posunie ďalej a dá
môjmu smerovaniu zmysel. Lenže ten okamih stále nenastáva a človek nevie, či
bude musieť čakať ešte dva dni alebo rok alebo len márni čas zblbnutý
osvietenou afirmáciou: Tiše sedím, nic nedělám, jaro přichází a tráva sama
roste."
Btw vraj si máme pripraviť mužské meno,
povedali pán doktor pri ultrazvuku v 30. týždni, takže Hugo bude mať bračeka.
Veď aj tak odpovedal tatovi na otázku, či chce bračeka alebo sestričku, ale
podľa mňa len preto, že slovu sestrička nerozumie a braček sa podobá na darček
:)